Rodina a moje postoje

    Premýšľam, akým obsahom, akým druhom textu obohatiť túto stránku. Celkom rýchlo prichádzam na niekoľko možností. Buď stránku písať egocentricky a „všeodhaľujúco“, alebo všeobecne, širokoakceptujúco (rozumej populisticky), prípadne ju písať stručne alebo rozvláčne a možno pre niekoho aj mierne nudne. Stojím v tejto chvíli pred zodpovednou úlohou, pred otázkami, ktoré sa týkajú  budúcej  možnej komunikácie s čitateľom. Uvažujem nad tým, kto bude moje riadky čítať, aký dojem v ňom zanechajú.

    Iné významy v texte pravdepodobne nájde starý rodič a iné zatiaľ jeho bezdetný mladý vnuk. Inak bude tému rodiny vnímať sklamaný človek, ktorý sa možno práve teraz rozvádza, a dozaista inak k nej bude pristupovať čerstvo zosobášený romantik. Inak matka, inak dcéra  či syn, inak ja a pravdepodobne inak aj Vy.

    Pokúsim sa pridržiavať faktov a zopár riadkami priblížiť moju rodinu. Pokúsim sa byť aj odhaľujúco všeobecný. Porozprávam Vám o sebe, o tom, na ktorú stranu názorov o rodine sa prikláňam. Verím, že si budete môcť vytvoriť predstavu nielen o mne, o mojom hlbokom vzťahu k rodine,  ale, prirodzene, aj o tom, čo pre mňa rodina znamená a vďaka akým hodnotám si ju vážim.

    Pochádzam z mnohočlennej rodiny, čo so sebou prináša ‒ ako iste viacerí viete ‒ nutnosť naučiť sa vzájomnej tolerancii. Súčasne je to však aj príležitosť „pobiť sa“ za svoj názor  alebo za to, po čom túžime, čo práve chceme. A tak teda od raného detstva som sa vďaka mojej primárnej rodine učil akceptovať rozdielne názory vo svojom okolí a nepovažovať ich hneď za zlé, pokiaľ nie sú rovnaké ako moje. Na druhej strane som sa nikdy nevzdal možnosti viesť diskusiu o správnosti vlastného názoru. Keďže chalanov nás bolo šesť (plus otec sedem),  a ženy boli len dve (sestra a maminka), kamarátka matematika jednoznačne hovorí o prevahe mužského princípu. Zrejme aj z toho vyplýva moja chuť a schopnosť diskutovať a presadzovať osvojené ciele.

    Sekundárna rodina (vlastná manželka a deti) je však niečo celkom iné. Ak som sa v primárnej rodine naučil akceptovať rozdielne názory a súčasne hľadať cesty na presadenie svojich potrieb, vo vlastnej rodine sa učím druhého nielen akceptovať, ale aj prijať či ustúpiť z presadzovania vlastných potrieb. Áno, správne čítate ‒  ustúpiť z presadzovania svojho, nie hľadať kompromis, ako by si to niekto mohol vysvetliť. V tejto súvislosti uvediem  ‒ a nebude to nijaké tajomstvo ‒,  že som druhýkrát ženatý.  Prvé manželstvo bolo výbornou školou do života a ešte lepšou do manželstva druhého, terajšieho a posledného. 

    Oženil som sa tento rok v lete a mám najlepšiu partnerku, akú si pri sebe viem predstaviť. Spoznali sme sa na dovolenke v Taliansku a od prvej chvíle som sa neprestal čudovať, čo všetko môžem(e) vidieť a zažiť, ak otvorím(e) oči a nastavím(e) uši. Mojím poučením a svojím spôsobom aj životným cieľom je učiť sa prijať druhého takého, aký je, počúvať ľudí okolo seba a byť schopný ustúpiť. Ďakujem mojej manželke Kristíne, že mi v tom pomáha,  hoci o svojej pomoci možno ani netuší.

Na inštitút vlastnej rodiny (ak by to niekomu napadlo) som nezanevrel, práve naopak,  považujem ju ešte viac za dôležitú a nevyhnutnú pre zdravé, harmonické a obohacujúce fungovanie dospelého (a nielen dospelého) človeka. Ďalším dôvodom, prečo považujem rodinu za dôležitú, je možnosť svojím prístupom rozosievať dobro a pozitívne myslenie v bezpečnom prostredí vlastnej domácnosti. Toto by som chcel odovzdávať mojim potomkom s vierou, že hodnoty spočívajúce vo fungujúcej a šťastnej rodine budú šíriť pre ďalšie generácie.